Egypt

Egypt
Okolo roku 3100 pr. Kr. došlo k zjednoteniu dvoch kráľovstiev v údolí rieky Níl. Zjednotiteľom bol kráľ Meni. On sa pokladá za prvého kráľa Egypta ako o tom píše Herodotos. Všeobecne sa berie, že faraón mal veľké slovo v krajine, lebo Egypťania verili, že jeho slovo prináša život celej krajine. V skutočnosti však moc faraóna bola limitovaná zákonmi. Platil zákon, že sudcovia v krajine boli prísahou kráľovi zaviazaní, že sa nesplnil kráľov rozkaz, ak vyžadoval nespravodlivú vec. Mali právo veta. Podľa názoru Aristotela boli Egypťania najstarším národom, lebo oni to o sebe tvrdili. Zákon stanovoval rozdelenie obyvateľstva do šiestich tried. – kňazi, vojaci, roľníci, námorníci, umelci a pastieri. V porovnaní so Sumermi, kňazstvo tu bolo oveľa väčšej spoločenskej prevahe. Okrem posvätných služieb sa venovali právu, filozofii a astronómii. Celý Egypt však bol krajinou nevoľníkov. Väčšina obyvateľstva boli nevoľníci alebo otroci. Postavenie otroka bolo úplne iné než u Sumerov, nemusel síce pracovať akoby nútený násilím, ale musel odvádzať dávky kráľovi. Boli preto mnohokrát zneužívaní a preto ich cenili veľmi málo.
Zaiste dlhé dejiny Egypťanov v sebe nosia mnohé udalosti. Ich ríša a kultúra siahala až po kresťanskú éru až do rímskej doby, po rok 313. po Kr. Čo je však hodné spomenúť okrem umenia a vyspelosti či zručnosti táto kultúra mala síce v úcte zákony no človek z hľadiska svojho postavenia bol zatláčaný do úzadia. Zdá sa, že keď v kultúre Sumerov bol poriadok konštitutívnym prvkom najprv mestských štátov a potom celej spoločnosti pre pokoj a jednotu všetkých tak v Egypte skôr zaručoval viac moc nad ľuďmi.